Tento krát by sme sa s Vami, milí priatelia, chceli podeliť aj o niečo iné než krásne fotky šťastných kamarátov, o čosi rovnako krásne, a síce ako dokáže ľudská pomoc pohnúť dušou iného človeka. Piate výročie existencie Komunitného centra Drahuškovo a silné emócie pri tejto príležitosti inšpirovali pani Kudláčkovú, ktorej dcéra sa nachádza v Drahuškove, k napísaniu básne.
Duša, otvor sa ...
Duša, otvor sa, prosím.
Prosím, otvor sa.
Pohľad do zeme,
nohy krok vpred, krok vzad,
ruky sa trepocú ako vtáčie krídla.
Reč nemá,
reč opakovaná,
reč pre seba.
K tomu zatvorená duša,
zatvorená uprostred
nepochopeného sveta,
zatvorená uprostred
nechápavého sveta.
Aj taký môže byť človek.
Aj takí sú ľudia medzi nami.
Slávime deň,
keď sa do ich duše zdarí nazrieť,
velebíme okamih,
keď sa zdarí ju pootvoriť.
Je v nej chaos, smútok, hnev,
ale aj radosť, láska, úsmev.
Preto, priatelia, pomáhajme,
pomáhajme ako vieme,
pomáhajme pootvoriť dušu autistu.
Pomáhajme meniť dušu smutnú
na dušu radostnú.
Odmena za to je istá,
je to láska, láska iná,
ale láska. Láska „autistická“.
Verte mi, viem o tom niečo.
Verte mi, vedia o tom veľa
dobrí ľudia z Drahuškova.
Vedia, dušu liečia, ochraňujú,
denne „barličky pomoci“ podávajú,
mnohoraké aktivity ponúkajú,
i maličké úspechy pochvaľujú.
Svojich autistov radi majú,
„našimi kamarátmi“ ich nazývajú,
láskavosť, trpezlivosť v srdci nesú.
Drahuškovo!
Jedno pomenovanie, jedno slovo,
no znamená tak veľa, tak veľa...
Drahuškovo! Vďaka!
Napísané pri príležitosti 5-ročnej existencie Drahuškova
Autor: Ing. Marica Kudláčková, DrSc.
